reklama

Ako som cestovala do Ameriky v strede celosvetovej pandémie

New York, socha slobody a žlté taxíky. Kto netúži, vidieť Ameriku naživo? Je taká ako nám ju prezentujú vo filmoch? Podarilo sa mi to zistiť na vlastnej koži ...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Ako to všetko začalo

Plán vycestovať do Ameriky sa zrodil ešte v roku 2019, kedy sme nad týmto výletom uvažovali s kolegami. Musím sa priznať, že do Ameriky ma to nikdy neťahalo. Mala som rôzne predsudky, ktoré sa do môjho podvedomia dostali na základe rozprávania ľudí, ktorí to počuli od niekoho iného. Robiť si názor na niečo alebo niekoho takýmto podaním nie je vôbec v poriadku. Preto som si povedala “prečo nie”. Ako všetkému, tak aj Amerike som chcela dať šancu, aby sa ukázala v plnej kráse. Prišla však pandémia a naše plány sa nezrealizovali. Na Ameriku som zabudla a sústredila som sa na svoje zdravie. Druhý dych som chytila koncom roka 2020, kedy som bola vyčerpaná z neustáleho čakania a sľubovania, že sa niečo zmení. Otvorila som laptop, zobrala pero a papier a začala som plánovať a zisťovať, či a ako sa dá vycestovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prípravy pred cestou

Plánovanie mi zabralo naozaj veľa času. Opatrenia každého štátu sa menili z dňa na deň a to čo som si v pondelok naplánovala bolo už v utorok večer neaktuálne. Vymyslela som niečo nové a v piatok sa to opäť zmenilo. Bolo to frustrujúce, únavné, ale mala som jasný cieľ, za ktorým som si išla. Keď som už bola v koncoch a mala sa chuť na všetko vykašlať, dala som si pauzu a 10 minútovú meditáciu alebo dlhšiu prechádzku po čerstvom vzduchu. Zhlboka som sa nadýchla a stále si opakovala aký mám cieľ a prečo to robím. Bolo potrebné konať veľmi rýchlo. Z každej strany sa skloňoval lockdown. Poriadne som si prečítala všetky pravidlá a podmienky a spísala ich na papier. Postupne som hľadala tlačivá na stránkach jednotlivých štátov, prekladala ich, vypisovala, potvrdzovala a dohľadávala potrebné doklady, aby som nebola ničím zaskočená. Veľmi ťažké bolo zosynchronizovať dátumy a časy odchodu s dátumom a časom získania výsledku z pcr testu. Samozrejme bolo potrebné mať výsledky aj v angličtine. Všetko som si 3x skontrolovala a pekne zoradila do obalu. Bola som si vedomá, že situácia sa môže opäť zmeniť z dňa na deň a ja uviaznem kdesi na letisku. Myslenie som si však nastavila na pozitívny výsledok a nepripúšťala som si, že by to nevyšlo, aj keď som mala záložný plán. To je asi najdôležitejšie. Mať všetky informácie a pozitívne myslenie. Zbalila som si iba nevyhnutné veci na pár dní, veď práčku majú aj v USA, skontrolovala ešte raz všetky dokumenty a vyrazila za dobrodružstvom do Ameriky. Letela som iba 2x v živote a to vždy s niekým, kto všetko vybavil. Tentokrát som sa vydala na cestu sama.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najväčšie letisko na svete a 50 minút do odletu

Vedeli ste, že najväčšie letisko na svete je v Istanbule? Ja som sa to dozvedela asi deň pred odletom, keď som hľadala mapku letiska. Tým, že nám meškalo spojenie na letisko približne hodinu, všade stáli ľudia z rôznych airoliniek a vykrikovali mestá, smerovali ľudí kam majú ísť, že na nich čakajú. Washington, D.C. však nikto nekričal. Opäť som sa nadýchla a hovorím si “kľud Ivana, jednoducho hľadaj svoj let”. Ako som písala, letela som 2x v živote. Na veľkej svetelnej tabuli s odletmi asi 100 lietadiel som našla svoj let, nahlas som si zopakovala gate a utekala. Ak ste niekedy boli na tomto letisku tak viete, že prejsť z jednej strany na druhú trvá aj 30 minút. Tým, že je pandémia, nebola možnosť využiť odvoz autíčkami a tak som sa spoliehala na svoje nohy. Jednoducho som sa zaťala a snažila sa utekať aj keď moja noha po operácii ešte nebola úplne fit. Letisko v Istanbule je naozaj veľké. Veľmi veľké. Všetky obchody a reštaurácie boli otvorené a na letisku bolo veľmi veľa ľudí. Ľudia sa na môj vkus a aktuálnu nutnosť rýchlo sa presunúť ku gate, pohybovali pomaly. Na celom letisku sú však pohyblivé chodníky, takže sa môj beh o čosi zrýchlil. Môj gate bol na opačnej strane ako nás vysadil spoj na letisko. Orientácia na letisku je však veľmi intuitívna, stačí sledovať označenia a na nič iné sa nesústrediť. Ako prvé bola bezpečnostná kontrola, kde mi skontrolovali letenku, pas a moja príručná batožina prešla kontrolou. Každý sa ponáhľal, takže tam bol pekný stres. Kontrolou som prešla bez problémov. Vedela som, že je vždy potrebné notebook vybrať z batožiny aj obalu, takisto tekutiny mať v jednom sáčku, zložiť topánky, opasok, hodinky a nestresovať. Iní žiaľ všetko zdržiavali práve preto, lebo niečo nemali tam kde mali mať. Dobehla som ku gate celá spotená a udychčaná. Viete, čo je to bežať s respirátorom na tvári? Pred gate som opäť musela absolvovať kontrolu dokladov, všetkých potrebných dokumentov a opäť aj batožiny. Špeciálne opäť skontrolovali laptop, ktorý som musela vybrať a otvoriť. Nad hlavou mi svietil nápis “Washington D.C., last call”. Musela som však byť v kľude, predsa len pri kontrole byť nervózna nie je výhra. Keď som dostala do rúk svoje veci, potvrdenú letenku a s úsmevom na perách “Have a nice flight”, veľmi som sa potešila. Trošku som sa obávala či mi nevyskočí teplota, z toľkého behu a ešte som si na pár minút sadla, aby som sa ukľudnila. Vyzliekla som si mikinu, tričko som mala totálne mokré, zbalila som si notebook. Zobrala som svoje veci a opäť utekala. Tentokrát k poslednej kontrole pred vstupom na americké územie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

9 hodín nad Atlantickým oceánom

Nasledovala opäť kontrola dokladov. Všetko bolo v poriadku a ja som sa presunula do lietadla. Pred vstupom dostal každý balíček s dezinfekciou a rúškami. Lietadlo bolo poloprázdne a tak sme takmer každý mali všetky 3 sedadlá v rade pre seba. Dostali sme slúchadlá, deku a lietadlo sa odlepilo od zeme. Stále mi tak trošku nedochádzalo, kam smerujem. Mala som pred sebou 9 hodín nad Atlantickým oceánom. Let bol pohodový, dostali sme 2x jedlo, opäť sme si kvôli pandémii nemohli vybrať jedlo, napr. vegetariánske, a neponúkali sa ani horúce nápoje. Všetko bolo zabalené v samostatných baleniach. Dlhé cestovanie mi problém nerobí a veľkú časť letu som prespala. Som zvyknutá z rôznych poznávacích zájazdov, ktoré som absolvovala autobusom aj na 12 hodín v jednej polohe. Keď som pod sebou videla pevninu, uvedomila som si, že som v Amerike. Na mieste, kam sa túži dostať veľa ľudí. Krajina, ktorá patrí medzi vysnívané destinácie. Krajina splnených snov … american dream. “Ja som to dokázala! Som tu.” tešila som sa v duchu. Nasledovala však posledná a najťažšia kontrola. Emigračné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo ma čakalo po prvých krokoch na americkom území

Na túto kontrolu som akosi nebola pripravená. Vedela som, že mi budú opäť kontrolovať všetky dokumenty, ale že to bude trvať takmer hodinu a pól sa mi ani nesnívalo. Ako prvé nás rozdelili na amerických občanov “citizen” a ostatných. Len pre zaujímavosť, nás volajú “alien” aj sme tak oficiálne označený ako mimozemšťania haha :). Každý v ruke kŕčovito držal doklady a dokumenty, všetko sme si kontrolovali. Tu sa rozhodovalo, či vás otočia alebo pustia. Prišla som na rad. Väčšinou si človek môže vybrať, do ktorého radu pôjde. Tu som si ale nemohla vybrať podľa toho, ktorý colník resp. pracovník emigračného sa mi páči, ale bola som do jedného priradená. Odovzdala som pas, všetky dokumenty, doklady a vyslúžila som si úsmev od pracovníka. Bolo to naozaj zvláštne. Prešiel pasom cez skener, pozrel do počítača a na mňa, potom do počítača a opäť na mňa, prečítal všetky doklady. Odfotil si ma, zobral mi odtlačky prstov a opäť sa usmial. Hovorím si, že “čo sa OMG deje, prečo sa usmieva”. Jeho správanie som pochopila až po pár dňoch v USA. Dostala som do pasu pečiatku, zatvoril mi ho do pevného plastového obalu na zámku, podal cez okienko, dal info, že mám nasledovať červenú čiaru a povedal “Welcome to America”. Nevedela som čo mi to dal za pečiatku do pasu a prečo ma posiela inou stranou ako všetkých ostatných. Pri dverách sa na mňa usmieval ďalší pracovník a keďže videl, že som dosť vystrašená povedal mi “no worries” a opäť sa usmial. Hovorím si, že tak toto sa hovorí, keď má človek problém :D. Prišla som na koniec červenej čiary a na požiadanie odovzdala pas zatvorený v plastovom zamknutom obale. Ďalší pracovník ma požiadal aby som si sadla. Opýtala som sa, že či mi vrátia pas. Nerozumela som čo sa deje. Základné pravidlo je predsa, nepustiť pas z ruky. Sadla som si a čakala. Desať minúť, dvadsať, tridsať minút. Nemohla som ani telefonovať ani ísť na wc bez doprovodu. Poviem vám, že to bol príšerný pocit. Bolo nás tam viac, tak som sa neskôr ukľudnila. Sedela som a čakala. Hlavne na seba neupozorňovať. Veď to poznáte z amerických filmov, ste trošku viac nervózny a už vás upodozrievate, že nie je všetko s kostolným poriadkom. Po takmer 40 minútach sa postavil ďalší pracovník a z pasu prečítal nejaké meno. Nikto sa nepohol, tak som spozornela, že to asi budem ja. Prečítať naše mená je poriadny hlavolam. Na jeho výslovnosť nesedelo ani meno ani priezvisko, spoznala som svoj pas iba na základe farby a nálepky na zadnej strane. Postavila som sa a prešla k pracovníkovi colnej správy.

Nekonečné kontroly

Tento pracovník sa už neusmieval. Tak som sa neusmievala ani ja. Vlastne mali sme všetci rúška, ale úsmev sa dá čítať aj z očí. Začal na mňa rozprávať americkou angličtinou s výrazným americkým prízvukom. Síce som pred odchodom mala hodiny angličtiny s native speaker, no moje uši neboli ešte dobre nastavené a takmer nič som mu nerozumela. Tu sú však pripravení aj na takúto situáciu. Pracovník vytiahol nejaké zariadenie, naťukal tam “slovakia” a všetko čo hovoril sa prepisovalo do slovenčiny. Normálne mi až rozum zastal, ako to krásne a zmysluplne prepisuje čo rozpráva. Tak sme sa rozprávali cez tohto pomocníka. Následne sa ma opýtal koľko mám batožiny. Nadiktovala som mu a za jeho doprovodu s rukou na zbrani sme sa vybrali k pásu pre moju batožinu. Celé to bolo akési zvláštne. Zobrala som si kufor, ktorý som si sama musela odniesť aj vyložiť na stôl. Pracovník mi začal dávať sériu otázok. “Máte pri sebe viac ako 10 000 dolárov?” alebo “máte v batožine nejaké mliečne alebo mäsové produkty?”. V duchu si hovorím “ahaaa tak toto je to čo som čítala”. Vopred som si totiž prečítala, čo môžem a nemôžem doviesť do Ameriky. Nemôžete sem doniesť napríklad spomínané mliečne, mäsové výrobky ani žiadne semená alebo niektoré druhy čajov a ani napríklad také kinder vajíčka ako ich poznáme v Európe. Tie sú tu zakázané, ale o tom v inom článku. Bola som teda na to pripravená a v batožine som nemala nič čo by tam nemalo byť. Všetky moje krásne poukladné veci boli z kufra vyhodené. Až ma bolelo srdce, keď som si predstavila ako to len dám naspäť. Colník prehľadal každý jeden roh batožiny a hmatom prešiel každý jeden kus oblečenia. Ak by niečo našiel, na čo som pred tým odpovedala, že to nemám, tak je z toho pekný problém a mastná pokuta na mieste. Keby tam našiel niečo, čo musí prejsť cez colnicu, tak vám vyrubia clo a musíte ho zaplatiť na mieste. Keď mi skontroloval aj obsah ruksaku, pri ktorom mu vypadol môj fotoaparát na zem a mňa srdce zabolelo po druhýkrát, zdvihol obidva palce hore a povedal “good”. Dal mi čas na zbalenie resp. napchatie všetkého do kufra. Musela som to robiť sama aj zazipsovať, čo bolo dosť náročné keďže musel byť kufor na stole a nie na zemi. To preto, aby som sa nesťažovala, že mi tam čosi prihodil. Ešte raz som sa ho spýtala či naozaj môžem ísť či je to všetko, podal mi pas a povedal “welcome to America”. Prešla som ďalej, kde som odovzdala lístok, že mám všetko OK a uvidela som pred sebou dvere s nápisom EXIT. Stále som si nebola istá, či je to všetko, alebo či len prechádzam k ďalšej kontrole. Dvere sa automaticky otvorili a uvidela som halu s ľudí, ktorí čakali na svojich príbuzných. Vtedy som pocítila neuveriteľnú úľavu, ako keby mi niekto odstránil ťažkú guľu z nohy a pocit že sa mi otvorili dvere, plné možností a príležitostí, ku ktorým som dlho nevedela nájsť správny kľúč. Amerika. Krajina splnených snov.

Čo všetko som v Amerike zažila a ako vyzeral napríklad Washington D.C. počas protestov sa dočítate v nasledujúcich príspevkoch. Sledujte môj instagram a #pinkhoodietraveltheusa a blog www.mademoiselleiva.com

Ivana Majtan

Ivana Majtan

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  10x

Študovala som na Ekonomickej fakulte, Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici odbor Ekonomiku verejných služieb. Na odbore Cestovný ruch som získala certifikáciu na sprievodca v cestovnom ruchu. Vo voľnom čase sa venujem etnológii, tradičnému ľudovému odevu a folkloristike. Moje väzby k Slovensku a tradíciám sú silné a stále hľadám spôsoby aby Slováci v USA nezabudli odkiaľ pochádzajú. Na svojich sociálnych sieťach budem informovať aj o kultúrnych podujatiach a podporovať slovenskú kultúru v USA pre Slovákov. Prešla som procesom emigrácie do USA a získané vedomosti z tohto dlhého procesu odovzdávam širokej verejnosti prostredníctvom účtu na tiktoku. Jedenásť rokov som písala lifestylový blog zameraný na trvalo udržateľnú módu, výšivky a cestovanie www.mademoiselleiva.com a k tejto téme vediem samostatný profil https://www.instagram.com/mademoiselle_iva/. Zoznam autorových rubrík:  CestovanieNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu